Výchova a výcvik

Psy sú môj život. Od detstva som s nimi vyrastala a už vtedy som vedela, že psy sú to, čomu sa chcem venovať. Štúdium kynológie na Univerzite veterinárskeho lekárstva mi ale dalo šancu spoznať psy aj z inej strany. Zrazu to neboli už len domáci miláčikovia, ale aj obrovskí pomocníci, záchranári, policajti, canisterapeuti, poľovníci, pastieri, športovci, udržovatelia chovných línií, ale žiaľ občas aj pacienti alebo nechcení útulkáči. Vždy mali však niečo spoločné – ich oddanosť a obrovskú snahu pomáhať. A za odmenu túžili byť súčasťou rodiny, súčasťou svojej svorky.

Asi každý, kto zavíta na túto stránku, tak už čo-to o psoch vie. Všetci sme však museli začať tie informácie nejako získavať a dovolím si tvrdiť, že v dnešnej dobe je už dostupnosť rôznych výcvikových metód a postupov na veľmi vysokej úrovni. Či už ide o elektronické alebo knižné formy, dnes sa dá nájsť návod už takmer na všetko. To ale väčšinou platí len vo všeobecnosti a na vášho psa zrazu aj tá najoverenejšia metóda vôbec nemusí fungovať. A prečo? Pretože tak ako ľudia, tak aj psy majú svoju “osobnosť”, svoju povahu a svoj vlastný charakter. Aj dvaja úplne identickí súrodenci vychovávaní za rovnakých podmienok, môžu na rovnaký povel reagovať celkom odlišne. Preto treba ku každému psovi pristupovať individuálne a častokrát je práve absencia tohto prístupu dôvodom mnohých “neposlušných” a “agresívnych” psov. V skutočnosti totiž neexistuje neposlušný, ale iba nesprávne vycvičený pes. Od momentu, keď sa psy stali súčasťou ľudských životov, tak sme za nich prebrali zodpovednosť. My ich kŕmime a staráme sa o nich. My sme ich vzorom, ich vodcom, ich oporou a my im pomáhame spoznávať svet okolo. A preto nemôžeme čakať, že bez dobrej výchovy a základov výcviku budeme mať doma z toho malého zlatučkého šteniatka zrazu najposlušnejšieho psa na svete. Všetko chce čas, trpezlivosť a hlavne veeeeľa vzájomného porozumenia. Pretože pokiaľ si majiteľ a pes navzájom nerozumejú, tak ich spolužitie je skôr trápením, ako pôžitkom.

Ale poďme pekne od začiatku. Aký je rozdiel medzi výchovou a výcvikom? Na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o to isté. Avšak aj dobre vychovaný pes nemusí prísť na zavolanie a na druhej strane, pes s poslušnosťou komisára Rexa sa môže zľaknúť hoci aj vysávača.

Výchova psov

Výchova je to, čo sa pes učí už od narodenia – keď začína vnímať svoje okolie, keď spoznáva ľudí, rôzne zvuky, predmety, či iné zvieratá a v podstate trvá celý život. Pod výchovu patrí správna socializácia, hygienické a stravovacie návyky či reakcie v rôznych situáciách (cestovanie, česanie, návšteva veterinárnej ambulancie, veľký dav ľudí…) a na rôzne podnety (búrka, ohňostroj, vlaky, detský krik…). Zanedbaná výchova sa napráva omnoho horšie, ako zanedbaný výcvik. A teda pokiaľ máte doma šteniatko, tak prvých pár mesiacov bude tých najdôležitejších vo vašom aj v jeho živote. Pretože to, čo sa naučí a spozná počas tohto obdobia, tak to si bude pamätať na celý život. Ale pokiaľ sa tejto socializačnej fáze nevenuje dosť pozornosti, alebo sa ku vám dostal psík už ako dospelý, tak to bude chcieť vo väčšine prípadov pevné nervy.

Výcvik psov

Výcvik nastupuje trochu neskôr ako výchova, vhodný čas na začiatok výcviku je však opäť veľmi individuálny. Sú šteniatka, ktoré už ako 2-mesačné vedia krásne ovládať prvé povely a iné sa ešte ani v štyroch mesiacoch nedokážu poriadne sústrediť. Výcvik ale netreba uponáhľať, pretože spravíte viac škody, ako osohu. Sú rôzne výcvikové metódy. Kedysi bola preferovaná metóda donucovacieho charakteru, dnes sa už do popredia dostáva odmeňovacia metóda, príp. ich kombinácia. Taktiež sa veľmi začína využívať tzv. kliker. Zase však platí pravidlo, že každý pes je iný, a preto by sa tieto metódy mali vždy prispôsobiť povahe konkrétneho psa. A ako spoznať, na ktorého psa čo platí? Toto je otázka, na ktorú by mal najlepšie vedieť odpovedať sám majiteľ, pretože on svojho psa pozná lepšie, ako akýkoľvek cvičiteľ na svete. Úlohou cvičiteľov je skôr pomôcť s výcvikom, poopraviť chybičky, prípadne ponúknuť rôzne alternatívne spôsoby a spoločne s majiteľom nájsť cestu, ktorá bude vhodná pre jeho psa.

Mala som tú česť priamo trénovať niekoľkých psíkov, alebo s výcvikom aspoň pomáhať. Síce to nebolo zakaždým jednoduché, avšak nejaké tie pokroky sme vždy spravili. Netvrdím, že som expert v tejto oblasti (na to by som potrebovala nabrať ešte oveľa viac rokov skúseností), ale pokiaľ je to možné, tak v rámci mojich schopností rada pomôžem s akýmikoľvek nejasnosťami alebo otázkami ohľadne výchovy a výcviku psov 😉

Dôležité rady a tipy

A na záver ešte niekoľko rád a tipov, ktoré sa mi osvedčili takmer u každého psa (i keď samozrejme výnimka potvrdzuje pravidlo):

– nezabúdajte na pochvalu / odmenu za každú splnenú úlohu (hlavne zo začiatku)

– keď pes dostane povel, vždy ho musí splniť – ak si nie ste istý, či ho dokáže splniť (pokojne aj s vašou dopomocou), radšej mu ho ani nedávajte

– pri výcviku sa neponáhľajte a necvičte psa, ak ste nervózny

– ideálne je vytvoriť doma jednu miestnosť alebo miesto (napríklad gauč), kam pes nesmie ísť

– každý pes má koristnícky pud – takže keď pes uteká od vás preč, rozbehnite sa opačnou stranou a on začne utekať za vami 😉

– nepúšťajte psa navoľno, ak nemá zvládnuté privolanie – ideálny pomocník na tréning privolania je stopovačka

– od malička zvykajte psa na rôzne zvuky a pachy

– najdôležitejšie povely sú “ku mne”, “zostaň” a “fuj / nesmieš” – toto by mal ovládať každý pes bez ohľadu na plemeno, veľkosť alebo pracovné využitie

– naučte sa čítať reč tela vášho psa (napr. postavenie uší a chvosta) – pomôže vám to vyhnúť sa mnohým zbytočným konfliktom s inými psami

– neberte malých psov na ruky pri stretnutí s iným psom (pokiaľ ide o klasické stretnutie psíkov v meste / v parku a pod., nie v prípade, že sa na vás rúti krvilačná beštia bez náznaku prítomnosti majiteľa)

– a najdôležitejšie – nikdy netrestajte psa, ktorý k vám príde (aj keď to bude pol hodiny od zavolania) !!!